Niekedy ani život nestačí

                 Niekedy musí prejsť veľa dní, aby som pochopil, že všetko je skutočne tak, ako má byť. A niekedy ani to nestačí. Nestačí ani tento pozemský čas na pochopenie, že toto je Jeho vôľa. Som príliš malý na to, aby som to pochopil. Veľakrát sa búrim a bránim, túžiac po naplnení mojich plánov. Vziať všetko do svojich rúk. Nechať v sebe rozvíjať tú zakorenenú túžbu byť niekým. Znamenať niečo. Úboho znásilňovať všetkých naokolo. Len aby ma niekto mal rád. Len aby som bol niekým. Len aby som...

              Len aby som nemusel pochopiť, že toto je vôľa niekoho iného. Toho správneho. Otázok je veľa. Odpovedí málo. Vraj aj toto je tak, ako má byť. Som chlapec túžiaci po odpovediach. Túžiaci po zázraku pochopenia. Niekedy ani tento pozemský život nestačí. A možno nie so hoden sa to dozvedieť tu. Mám vieru. Hoc len malinkú. Že moje nepochopenie sa raz pochopí, že môj strach sa raz prestane báť, že moja otázka raz nadobudne odpoveď, že môj smútok sa raz zasmeje, že moja stratenosť sa raz nájde, moje utrpenie sa raz vykúpi. 
              Nezabúdam, že aj blúdenie je pohyb. Nie je to státie. Tak nebráňme Jeho vôli nadobúdať plnosť. Nech by bola akokoľvek boľavá, nelogická. Ak sa veľa pýtaš, nerob to. Len ver. Niečomu. Niekomu. Že všetko je tak, ako má byť.

        ten iný chlapec