Aj dnes môžu byť Vianoce

               Sedím v izbe. Len ja a malé svetielko sviečky. Tej, ktorá už dohára. Tak ako dohára aj túžba o pokoji. To, čo je nejako stále cieľom hľadania. Vraj Vianoce sú o takýchto túžbach. A vraj ešte aj o zázrakoch. Pociťujem teraz ten zvláštne tichý pocit Vianoc. Neviem, či stihnem aj tie skutočné. Tak, ako neviem, či stihnem byť dobrý. Áno, dobrý. Lebo to je to, čo prikladám k tým túžbam dohárajúcej sviečky. To, čo stále hľadám. Ten kúsok dobra v sebe, ktoré chcem dať iným.
             Kiežby, kým tá sviečka teraz dohorí, zažil som zázrak. Na okamih byť malým chlapcom, ktorý stále verí na rozprávky. Na okamih cítiť, že dobro ozaj vyhrá nad zlom. Že ak sa nevzdáme, všetko nepekné raz pominie. Chcel by som sa na okamih hrať ako ten malý Jožko, ktorý vždy verí, že srdiečko bije iba preto, že ho má niekto rád. Na okamih skočiť do každej jednej mláky na svete s vedomím, že aj tak sa to nepatrí. Na okamih zabudnúť na každé jedno odreté koleno inými. Nečakať, že niekto bude mať rád, ale len byť tým rád druhým.
           Vraj Vianoce sú o zázrakoch. Aj o mikro-zázrakoch. Keď tá sviečka o chvíľu dohorí, prial by som si....iba jedno jediné...nech sa zázrak splní tomu, kto si to zaslúži viac ako ja.

                         ten iný chlapec