Matematika ,,iného´´ chlapca

Život je ako hodina matematiky.

      Aj môj život je ako matematika. Snažím sa počítať, riešiť každodenné príklady života 18-násťročného chlapca. To, že veľká, nebojím sa povedať až prevažne drvivá väčšina slovenských gymnazistov neobľubuje matematiku je pravda. Tie prebdené noci nad analytickou geometriou, algebrickými výrazmi či deriváciami dajú študentovi istotu, že nemôže existovať v živote nič horšie ako toto. Sám som patril do tej skupiny. Až kým som ,,nedospel´´, až kým som sa nenaučil chápať matematiku ako život. Až kým som sám nezistil, že dôležitejšie ako samotný výsledok je trpezlivá cesta objavovania, skúšania, učenia sa vedomostiam a činnostiam, ktoré využívame pri postupe a hľadaní správneho riešenia. V živote ide viac o postup, ako o výsledok. Postup nás formuje, učí, vychováva. Z výsledku sa tešíme. Výsledok nám dá iba chvíľkoví pocit víťazstva. Postup nezmazateľnú stopu na tele. V živote. 
Matematika je život. Život je matematika. Milujem matematiku.

 Život je ako hodina matematiky. Počítaš príklad a zrazu zbadáš, že si urobil chybu.

      Poznáte pocit niekoľkoročného obviňovania sa, že ste urobili chybu? Poznáte aj ten pocit, keď sa nezmyselne a bezmocne snažíte nájsť ten moment, kedy k tej chybe došlo? Poznáte dokonca aj ten pocit, keď začínate popierať svoj život, snažíte sa uveriť dokonca aj klamstvu len aby ste našli príčinu tej chyby? Ten chlapec ho pozná. Pozná pocity, kedy stále plakal a pýtal sa tu pre neho najstrašidelnejšiu otázku PREČO?
      Prečo práve ja mám byť iný? Prečo práve ja sa mám báť vlastných rodičov? Prečo práve ja sa nedokážem slobodne rozprávať bez pocitu strachu, že budem odsúdený? Prečo práve ja mám byť tým nechceným v spoločnosti? A vlastne kvôli čomu? Kde som spravil chybu?
      Každá ďalšia otázka, ktorú by som napísal by iba vzďaľovala ich vyčerpateľnosť. Nekonečné dni, týždne, mesiace kladenia si týchto nezodpovedaných otázok zanechajú na človeku stopu. Stopu s menom bolesť. Stopu s prezývkou rana. 

                                                             Chlapec sa trápil 17 rokov. To je 204 mesiacov strachu, 6120 dní úzkosti a beznádeje. A toto všetko sa rovná číslu 1. Jedno detstvo. Detstvo iného chlapca. Chlapca milovaného chlapom. Pýtam sa, je to stratené detstvo? A čo potom? Keď to povedal? Keď sa svet dozvedel, že je iný? Začali ďalšie mesiace strachu, týrania, bolesti.

Život je ako hodina matematiky. Počítaš príklad a zrazu zbadáš, že si urobil chybu. Chceš ju napraviť, ale nemôžeš.

         Nie. Ďakujem za každú sekundu svojho života. Ďakujem za každú bolesť života. Ďakujem za každú slzu v mojom živote.
A čo tá chyba? Odpovedám na tie všetky nezodpovedané otázky. Odpovedám. A to je moja odpoveď pre Vás.
To všetko trápenie, to hľadanie výsledku nebolo zbytočné. To boľavé hľadanie odpovedí, ktoré mi tá Vaša spoločnosť pripravila ešte pred narodením som nemal riešiť len ja, ale možno aj Vy. A tak by ste zistili, že tie otázky sú zbytočné. Že tie utrápené hodiny počítania tu nemuseli vôbec byť. Lebo možno nie som iný. Možno chcem len ľúbiť.

Život je ako hodina matematiky. Počítaš príklad a zrazu zbadáš, že si urobil chybu. Chceš ju napraviť, ale nemôžeš. Zvoní.

        Nezabudnime, že nie vždy môžeme mať čas. Už zvoní. Ja som ďalej pripravený na ďalšie ubližujúce otázky a slová na mojich hodinách matematiky. Viem, že mi ešte dlho bude ubližované. Ak by však táto moja bolesť Vás mala priviesť k správnemu výsledku, kopnite do mňa znova a znova. Len nech neurobíte chybu, ktorú už nebude čas napraviť.

               Ten iný chlapec.