List hľadajúco-milujúcej matke

Mama moja, 

                Mama. Prvé slovo, ktoré som vyslovil. Prvé slovo, ktoré som už povedal nekonečne veľakrát vo svojom živote. Je to slovo, ktoré do smrti nikdy nezabudnem. A teraz, nositeľke tohto slova sa bojím povedať. Bojím sa s ňou hovoriť. Bojím sa, že mi neumožní dopovedať vety. Preto som sa rozhodol napísať Vám tento list, mama. Ak ma máte aspoň trochu rada, dočítajte tento list dokonca, prosím. Ak nie, nepohnevám sa.
Píšem, lebo cítim, že toto je asi posledná nádej, ktorá by mohla zastaviť zrútenie môjho sveta. Ktorá by zničila tú teraz čerstvo postavenú bariéru medzi matkou a jej synom. Bariéra vzniknutá potom, čo ste sa dozvedeli,tú holú pravdu.
Bariéru medzi nami zvyšujú tvoje slova: ,,Zmenil si sa, si divný, zvláštny´ Zmena =strach.To, čo označujete za zmenu, je len strach. Strach, ktorý som prežíval. Strach z pravdy, ktorú som skrýval. Z pravdy, že som iný. Nenahraditeľné roky života v bludisku vlastnej rodiny, v bludisku vlastnej identity, kde človek sa snaží len o jedno. Nájsť EXIT.
Nezmenil som sa. Bol som len syn, ktorý sa len snažil nájsť ten neexistujúci EXIT. Je ťažké písať človeku o niečom, ktorý to, čo je podstata tých písmen nikdy nezažil. Váš syn. Verí. Že píše milujúcej matke, chápajúcej. Neviete si predstaviť, aké je to žiť päť mesiacov v strachu. Báť sa, že mama, osoba môjmu srdcu najbližšia zistí, že jej syn ma chlapa. Aké je to chodiť domov s pocitom, čo bude, až to zistia. Preto som bol zmenený, divný, zvláštny. Naj-trpkejší pocit na svete je, keď sa syn bojí vlastných rodičov, keď ho zmietajú pocity úzkosti z toho, že bude nepochopený, prestane byť milovaný, bude odsúdený vlastnými.
                A toto bola moja zmena. Čierne myšlienky zmietajúce každý večer, každú noc sa naplnili. Tá sopka nepochopenia, nenávisti, urážok vo Vás vybuchla. A preto tento list. List, ktorý píšem mame, ktorá sa rozhodla, že svojho syna zmení. Že jej syn je len pobláznený, že jej syn bude normálnym, bude hetero-syn. Prepáčte mi to.
                 Každý večer plačem. Nebola noc, kedy by som sa dobre vyspal, kedy by som niečo spal. Lebo sa bojím. Moja mama a môj otec majú najhoršieho syna na svete. Lebo majú iného syna. Majú syna, ktorý je netvor, lebo ľúbi. Lebo neľúbi dievča. Ľúbi chlapa. Chlapa, ktorý ho robí šťastným. Váš syn je obluda, lebo cíti to, čo Vy cítite k ockovi. To, prečo si bez neho neviete predstaviť ani sekundu. Váš syn pociťuje, prežíva a žije lásku. Láska, ktorá ho robí šťastným, no Vy to nevidíte. To naplnenie prekrýva plášť strachu. Ste rodičia, ktorý majú skazeného syna. Syna, ktorý nebol nikdy šťastnejší ako teraz. Lebo ľúbi. Ľúbi chlapa. Máte už dospelého syna, ktorý ma vzťah, o ktorom ste nevedeli. Lebo sa bál. A ten syn vie, že je najhorším dieťaťom. Lebo nie je taký syn, akého majú ostatný. Lebo je iný.
              To, že som iný, to viem odvtedy, čo som začal vnímať svet. Už na základke som nechápavo pozeral na chlapcov a nemohol som svoje oči prinútiť, aby predmet môjho vzrušenia boli dievčatá. Hovoril som si. Veď ja to zmením. Veď to je len puberta. Veď to sú len hormóny. Ja to zmením. Upokojovala ma myšlienka, že keď pôjdem na strednú, nájdem si dievča a bude všetko dobré. Mám už osemnásť rokov. Nezmenil som sa. Nedá sa to zmeniť. Je to vo mne. Márne by sa vedci pokúšali zmeniť človeku krvnú skupinu, prekresliť mu jeho dermatoglifycký obrazec palca. Márne sa pokúšate zmeniť moje vnútro. Je to moja súčasť.
               Prijal som to, ako Božie rozhodnutie. Ak Boh existuje,ak Boh miluje, tak ma miluje takého, aký som. Verím v Boha. Verím, že raz sa s Ním stretnem. A teším sa na ten moment. Moment, keď budem s ním popíjať moje obľúbené kakao a s vyloženými nohami na gauči si povieme, prečo to tak chcel. Prečo som iný.
               Nedokázal by som sa zmieriť s Vaším návrhom. Budeš mať dievča a hotovo! Zomieral by som postupne, ak by som sa mal pretvarovať, ak by som mal klamať dievča, klamať seba, iba preto, aby som bol ,,normálny´´. Prijal som to, že som iný. Aj keď sa teraz veľmi trápim, som šťastný.
              Vždy som bol pyšný, že mám najlepšiu mamu. Netrápilo ma, že moja mama nemá fantastickú prácu, že moja mama nie je bohatá, nemá najkrajšiu postavu. Nikdy som sa za Vás nehanbil. Lebo som vždy vedel, že moja mama je tá najlepšia. Ona je najlepšia aj napriek všetkému. Je tomu tak, lebo to hovorí moje srdce. Nie moje okolie, nie moje predsudky, ale moje srdce. Sklamal som Vás, že? Sklamal som Vás tým, že som iný. Som hrozný syn, keď také trápenie robím rodičom. Viem, že by ste boli najradšej, keby ste nemali syna, za ktorého sa teraz musíte hanbiť. Hanbiť za to, že chce byť šťastný.

               Určite sa pýtate tu jednu jedinú otázku. A čo povie okolie? Povie len to, čo mu poviete Vy. Nečakám, že všetko bude tak ako predtým. Veľmi by som chcel. Len sa bojím, že ma nemáte už radi. Nečakám ani to, že Môjho Braňka budete hneď vítať s otvorenou náručou. Budeme sa ľúbiť tak, ako vieme len my dvaja. Nič sa tým u nás doma nezmení. Nečakám hneď ani to, že ho hneď budete zbožňovať tak, ako by ste zbožňovali svoju nevestu. Len chcem, aby ste mu viac neubližovali. Nie. Prosím. Už žiadne telefonáty plné nadávok, výčitiek a kalov o tom, ako ma zmenil. Vy viete, aký som človek. On je stokrát lepší. Viete. Telefón notebook, tablet mi zakázať môžete. Aj zničiť všetky možnosti mojej komunikácie s ním. Ale môjmu srdcu a tomu, čo mám v ňom nie. Nikdy nezničíte lásku. Lebo je to niečo väčšie ako človek.
                 Mamka. Prosím. Pochopte ma. Chcem byť Vaším synom aj naďalej. Chcem byť ním aj s tou hnusnou nálepkou spoločnosti. Nálepkou gay. Bojím sa, že sa naplnia vaše slova. Že už som pre Vás zomrel. Zomrel, lebo som iný. Ak sa toto ma stať, nech sa stane. No chcem povedať niečo. Moje srdce je pevne rozhodnuté. Ak ma neprijmete, nebudem Vás nenávidieť. Nebudem Vás preklínať. Budem len tichučko plakať a v kútiku duše Vás stále ľúbiť.A veriť. že ešte stále mám mamu.        

                                                                                                              Váš milujúci syn gay