Je sekunda v živote až tak veľa?

            Predstavte si. Prechádzate sa jarným, slnečným dňom po ulici. Sledujete míňajúce sa budovy, domy, stromy. Sledujete ľudí náhliacich sa za pôžitkami svojho života. Dívate sa do ich neustále nespokojných tvári. Máte pochybnosti, či ešte existuje v dnešnom svete úsmev. Prižmúrite oči, a nad hlavami každého z nich zbadáte odpoveď. Zisťujete, že sa náhlia za šťastím mincí, za pomstou, za svojim drahým autom, za svojim titulom, za svojou slávou, za svojou krásou, za hocijakou inou vecou, ktorá by ich mohla urobiť aspoň na jednu sekundu šťastných. Jednu sekundu, na ktorú by potom smutne spomínali milióny ďalších. A po tých smutných sekundách začínajú opäť chodiť ulicami s nespokojnou tvárou. Kolobeh snaženia sa urobiť svoj život na sekundu šťastný sa opakuje. Znova hľadajú zvuk mincí, zvuk áut, zvuk chváli, zvuk obdivu. Jednoducho zvuk vecí, ktoré trvajú len sekundu. Mysliac si, že to je to najväčšie šťastie, to je to, čo by malo každého trápiť, ak to nemá. Ak nemá tú sekundu, ktorá trvá len sekundu.

                  A teraz sa prechádzam ja. Stretávam človeka, ktorý už zažil tu jednu sekundu šťastia. Správa sa sebecky, nekontrolovateľne, zversky. Snaží sa znova a znova zažiť ďalšiu a ďalšiu, väčšiu sekundu. Nevnímajúc, že svojím snažením zabíja okolie, ničí tu predošlú, sebecky sa zamurováva. Zabúda na to, že sekunda materiálnych šťastí mu kope vlastný hrob. Tým človekom je ľudstvo. Každý ten, pre ktorého je taká sekunda naplnením.
Aj ja chcem zažiť sekundu. Sekundu, ktorá by však trvala nekonečne veľa a pritom stále nekonečne ďaleko by bol jej koniec. Tú sekundu, ktorá je od tej vašej iná. Sekundu, ktorá neponúka zvuk peňazí, zvuk áut, zvuk slávy, zvuk titulu a krásy. Je to iná sekunda. Je to moja sekunda. Tá, ktorá mi ponúka Teba.
Aj ja sa asi trocha podobám na vás. Chodím pomedzi vás s tvárou, ktorá skrýva trápenie. S tvárou, po ktorej stekajú každým dňom slzy. S tvárou, ktorú netrápia materiálne pôžitky. Je to moja tvár, Tá, ktorá sa bojí čo i len pomyslieť na tú jej vysnívanú sekundu. Vie, že tá sekunda nie je len jeho. Je to aj Tvoja. Je to Naša.
                  Ten chlapec je však iný. Iný, lebo je zaľúbený do chlapa. Ten chlapec, ktorý nosí tú tvár ma strach, že nebude mať síl uchrániť tu vzácnosť. A preto vidiac v jeho slze odraz túžby, odraz nádeje, že svet sa už nebude na neho pozerať ako na toho, kto je iný. Chce snáď až tak veľa, keď túži po veciach, ktoré sú pre iných samozrejmosťou? Chce veľa, ak chce prísť domov bez strachu, že dostane znova pár faciek za to, že sa ešte nezmenil? Že nezmenil niečo, čo sa zmeniť nedá? Chce tak veľa, keď túži sa nebáť svojej mamy, ktorá sa bezhlavo bráni prijatiu, že jej syn je iný? Chce ten chlapec ozaj veľa, keď chce ľúbiť a urobiť jeho chlapa šťastným? Chce až tak veľa, že už nechce trpieť urážky, ponižovania, výčitky od ľudí, ktorí znamenajú pre neho veľa? Chce až tak veľa, keď chce bez strachu telefonovať s chlapom? Strach z toho, že by dostal znova bitku za to, že telefonoval s chlapom, ktorého ľúbi? Chce až tak veľa, keď túži počuť hlas jeho chlapa. Keď chce aspoň o ňom snívať? Chce skutočne tak veľa, keď chce, aby ho rodina prijala takého, akým je? Chce až tak veľa, aby jeho okolie zistilo, že nechce nič iné, len zažiť tú sekundu šťastia, ktorá by pre neho nikdy neskončila?

                   Chcem snáď až tak veľa? Je sekunda, ktorú chcem skutočne veľa? Bojím sa to čo i len vysloviť. Lebo viem, žeby mi to niekto mohol ukradnúť, pošliapať, zničiť. Ak existuje láska, tak tá mi to teraz vyslovené ochráni. Som chalan, ktorý chce sekundu. Sekundu takú, ktorá by neurobila šťastného jeho, ale jeho chlapa. A to je tá sekunda. To by bolo pre neho šťastím. Vidieť Ťa, Braňko aspoň na sekundu šťastného.